Ladě / Kub 59 & Červeným vrchem

Je viacero osobností v muzike - slovenskej, českej i svetovej -, od ktorých chcem mať všetko. Aj veci, ktoré kritike nepripadajú úplne najšpičkovejšie. Berie ma celkove ich osobitý rukopis, originálny tvorivý smrad, či ako by som to nazval. V poslednom čase k nim pribudla opavská skupina Ladě s jej ústrednými členmi – spevákom a textárom Michaelom Kubesom a gitaristom Petrom Uvirom. Ich prvý album „Kalná“ bol pre mňa objavom a v recenzii (NP 5/2011) som o ňom písal ako o českom albume roka. Ani dnes by som na tom nič nemenil. Od tých čias som už stretol zopár ľudí, ktorí sa po Kalnej stali ich fanúšikmi, ale Ladě aj naďalej zostáva, ako vtipne píšu zasvätení, najslávnejšou neznámou kapelou v Čechách.

Dúfajme, že aspoň trochu sa to zlepší po cédečku, ktoré tohto roku vydal, ako predtým Kalnú, opäť Indies Scope pod názvom „KUB 59 & Červeným vrchem“. Píše sa o ňom ako o kompilačnom a malo by sa vlastne počúvať od konca. Prvých 14 piesní (KUB 59) bolo nahraných roku 2005, posledných sedem (Červeným vrchem) roku 2002. Svojstojná poetika lídra Kubesu, zrastená s Uvirovou melodickou gitarou, a veľmi výrazný spôsob podania vlastných textov poznamenávajú atmosféru nahrávok bez ohľadu na dátumy, takže o nejakých naozaj výrazných vývojových skokoch oproti neskoršie nahranej Kalnej sa hovoriť nedá. Rozdiely ale sú. Keby som nepoznal Kalnú a nepočul predtým KUB 59, bol by som asi pri hodnotení siedmich piesní z Červeným vrchem spočiatku predsa len opatrnejší. A hľadal paralely a záchytné body. Pri prvej „Bolí mě krásou“: ako keby nejakú kainarovku nechal Plíhal naspievať najprv tomu výraznému cigánskemu barytonistovi, čo sa kedysi v podchode pod bratislavským Šafkom sprevádzal dámskym hrebeňom na gitare s dvoma strunami. Druhá „Moc“: „adin, dva tri, ja tvoj sluga, ja tvoj rabotnik...“ - legendárny Arkadij Severnyj, adresa Piter, Tretia „Imperialista“: takto brutálne nás vedel bugylarizovať Kapitán Hovadské srdco. Záverečná „Blue Valentine“: osamelý Tom Waits nad zvetraným pivom v opavskom nočnom staničnom bufete. A medzi tým dve, z nich najmä „Snadno proti všem (… člověk sere jen...)“, kde už sa bluesové štruktúry rozvoľňujú a elektrizovaná pesničkárska dvojica vyráža len čisto svojím chodníčkom.

Na KUB 59 sa v štrnástich piesňach k dvojici pridajú ďalší plus hostia, zvuk skošatie a srdce starého bigbíťáka plesá a sa raduje – tak šťavnato navrstvené a zahustené ostré gitary v medzihrách a dohrách, nekompromisné bicie, a tie zbory v nosných refrénoch a nad tým všetkým – úúúúúúújááááj, moje laska jako cyp - apokalyptický rev rozboľaveného, ale nesentimentálneho, do seba sa smejúceho Kubesu! Spievať s takým nasadením, povedal by som až s dušou na jazyku, ako to robí Kubesa, znamená tiež dávať si ale naozaj dobrý pozor na to, čo spievam. V takejto krajne vypätej polohe stačí len málilinko sa prechýliť textom do banality, slovného siláctva či prekysličenej poetickej zaumnosti, a celok vyznie ako smiešna karikatúra seba samého. Básnik Kubesa to má aj na KUB 59 pod kontrolou. Nech mu to vydrží!

Po Kalnej mám teda, spolu s týmto kompilačným cédečkom, celkove už tridsať tri piesní od dvojice Kubesa – Uvíra a ich kapely Ladě. Keby som si robil výber svojich srdcoviek, z kompilácie by v ňom nemohla chýbať jedna z ich najsilnejších piesní, nádherná „Slitování“ (...hrdí, mrtví, už po vás pole brání...), „Řacewalli“ s mohutným mrazivým refrénom (… řád se válí, řád se hroutí...), ani jasná hitovka „Óbladí, óbladá“ ( již od mlada se mi kurvi nalada / óbladí, óblada) alebo „La Tua strada“, ktorá drvivo rytmicky až soulovo tanečne nastoľuje, po taliansky, večnú taoistickú otázku cesty, alebo „Nechuť k legende pop artu“, kde si to chlapci stručne vybavujú s naším slávnym medzilaboreckým Rusínom Andym, alebo... a ďalšie a ďalšie. A čakám na nové.

Gaco Novomesský